Udržateľnosť neexistuje, ale snaha o ňu má význam. Rozprával sa s nami Ivan Ježík.

Ivan Ježík je človek, s ktorým máme (minimálne pocitovo) veľa spoločného: učiteľské prostredie, zásady, potrebu zmysluplnosti a lásky k svojej práci, odmietanie kompromisov so svojimi hodnotami, odchod z korporácie, život v Bratislave a návrat do Trenčína, kde s odstupom času vidíme zmeny, ktorými si mesto prešlo. Jeho podujatia sme navštívili niekoľkokrát aj v Bratislave netušiac, že Ivan je Trenčan a že sa tam neskôr budeme stretávať (nielen) na podujatiach VOICES*, ktoré organizuje. K rozhovoru sme si ho prizvali aj z iného dôvodu: vnímame ho ako silný zdroj inšpirácie a citeľného posilňovania komunity, ktorú sa mu podarilo okolo seba prirodzene vybudovať. Aj on je dôvodom, že sa na BEZOBALiS nepozeráme len ako na obchod, ale aj ako na miesto stretnutí, možnosť spomalenia, priestor pre rozhovory. Slovo komunita pre nás v Trenčíne nadobudlo nový rozmer.

No nielen o tom bol náš rozhovor.

* VOICES sú vzdelávacie a kultúrne podujatia, ktorých cieľom je prispievať k tomu, aby sme na Slovensku otvorenejšie rozmýšľali, boli podnikavejší a menej ľahostajní.

Začnem nostalgicky: pamätáš si, kde sme sa prvýkrát stretli?

Viem, že v marci 2018 ste prišli na naše podujatie do Café Sládkovič. Volalo sa Menej odpadu, viac života a Ivana Maleš z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky na ňom hovorila o tom, čo a ako môžeme zmeniť v každodenných činnostiach, ak chceme byť pozornejší k budúcnosti našej planéty. Pamätám si presne, kde ste sedeli, je však možné, že sme sa videli aj niekedy predtým.

Áno, to bol náš prvý kontakt, kedy sme sa aj rozprávali. Pamätám si, ako sme po skončení Ivkinej prednášky zostali sedieť za stolom a dlho debatovali. Bolo to veľmi prirodzené, príjemné a my sme vtedy pochopili, že v Trenčíne nám bude dobre. Čo si si pomyslel ty, keď si sa dozvedel, že v Trenčíne sa otvára bezobalový obchod?

Bol som nadšený. Mal som radosť, že príroda to bude mať s nami o čosi ľahšie, aj z toho, že mladí ľudia budú mať ďalší dôvod, aby sa sem po vysokoškolskom štúdiu vrátili.

Fungujeme tri roky a už sa pomaly odvažujeme niektorých našich zákazníkov považovať za stálych. Sú to tváre, ktoré v hojnom počte a pravidelne stretávame na tvojich podujatiach a veľmi sa nám to páči. Vnímaš aj ty toto prepojenie záujmov ľudí, ktorých priťahuje vaša aj naša práca?

Vnímam a teším sa z neho. Ste šikovní, pracovití a prajní. Spájajú nás príbuzné hodnoty a sme zaujímaví pre rovnakých ľudí – ohľaduplných, neľahostajných, trochu zvedavých, no najmä takých, čo nechcú len bezstarostne plávať s prúdom.

Myslíš si, že ľudia, ktorí majú blízko ku kultúre a vzdelávaniu, majú bližšie aj k ekologickým témam?

Myslím, že áno. Hľadajú možnosti, ako spraviť svet dobrým miestom pre život, a zároveň vítajú rôzne podnety ako rozvinúť svoj potenciál celoživotným procesom učenia sa.

Na tvojich podujatiach je krásne to, že sa nedajú zúžiť na konkrétnu vekovú skupinu. Prichádzajú mladší, starší aj deti a vidno, že sa všetci cítia dobre a sú na rovnakej vlnovej dĺžke. Ty vnímaš rozdiel v zmýšľaní naprieč generáciami?

Neviem dobre rozprávať o rozdieloch v zmýšľaní rôznych generácií. Určite nejaké sú. Mňa viac láka všímať si, čo majú ľudia naprieč generáciami spoločné. Ako sa správajú k sebe, k druhým, k priestoru, ktorého sú súčasťou, z čoho majú radosť a čo ich hnevá, čomu venujú pozornosť a svoj čas, čo si vážia, čoho sú ochotní sa vzdať, do čoho sú odhodlaní citovo investovať. To je pre mňa zaujímavé, to ma baví objavovať.

Pri stretnutiach s ľuďmi ma netrápi, koľko majú rokov, či sú z mesta alebo dediny, či majú vysokú školu alebo či robia pre firmu, verejnú správu alebo neziskovku. Zdá sa mi, že je menej dôležité, odkiaľ prišli, ako to, kam idú.

Namiesto rozdielnosti si všímať, čo majú generácie spoločné – to sa mi veľmi páči! No predsa len mi to nedá: myslíš, že mladší ľudia sú viac otvorení zmenám?

Ľudia narodení v digitálnom veku sa zodpovednejšie správajú k životnému prostrediu, pozornejšie vnímajú problémy rozvojového sveta, viac sa zaujímajú o svoje zdravie, ochotnejšie platia viac za produkty, ktoré považujú za udržateľné. Existujú k tomu dáta a je to tak dobre. Ľahšie menia aj niektoré návyky, ale či sú celkovo viac otvorení zmenám, to si netrúfam hodnotiť. Frekvencia zmien neznamená vždy otvorenosť zmenám, môže byť vítaným únikom či podľahnutím módnemu trendu. Myslím, že nám chýba hlbšia práca – akési intenzívnejšie pohrúženie sa do pracovnej činnosti alebo záľuby. Z nej totiž prichádza radosť, dobrý pocit zo seba samého, zdravé sebavedomie, sebaistota, nájdenie zmyslu.

Keď už sme pri tých zmenách: Trenčín svoju povinnosť triediť bioodpad začal plniť hneď od začiatku tohto roka. Ako to zatiaľ vnímaš ty ako človek žijúci v byte? Darí sa vám?

Darí. Náš domový dôverník nám od mesta zaobstaral nádoby aj desaťlitrové kompostovateľné vrecia. Každé štyri – päť dní vynesieme bioodpad do hnedých nádob a máme dobrý pocit. Som za tú možnosť vďačný.

Pôvodne si učiteľom a v rámci svojej pedagogickej cesty máš aj skúsenosti zo zahraničia. Tvojou špecializáciou je matematika, ale predsa ma zaujíma, či by si vedel zo svojho uhla pohľadu porovnať enviro vzdelávanie na Slovensku a v krajinách, kde si pôsobil?

Už som nejaký rok zo zahraničia späť, tak to je ozaj len dojem. Zdá sa mi však, že najmä vo Švédsku bolo rozvíjanie vzťahu k životnému prostrediu prirodzenejšou súčasťou výchovno-vzdelávacieho systému. Bolo o konkrétnych praktických činnostiach, ktorým sme sa spoločne venovali ako pedagógovia rôznych predmetov so študentmi aj rodičmi, trebárs aj vo voľnom čase. Na druhej strane sa mi páči, že na Slovensku je okolo environmentálneho vzdelávania rušno. Evidujem viacero aktivít ako Mladí reportéri pre životné prostredie či Zelená škola, ktoré dávajú deťom príležitosti na získanie vedomostí, hodnôt, postojov, odhodlania aj zručností potrebných na ochranu a zlepšenie životného prostredia, a to je dobre.

Má matematika a kultúra niečo spoločné?

Samozrejme. Obe sú príležitosťami objavovať a porozumieť, sú zdrojom radosti a poznania. Obe vedia byť krásne.

Pri kultúre ešte chvíľku zostanem: piaty február sa stal pre Trenčín veľkým dňom, pretože v kandidatúre na Európske hlavné mesto kultúry postúpilo do ďalšieho kola. Kde v Trenčíne cítiš kultúru najviac?

Pre mňa je kultúra o pohybe človeka po svete, o jeho prepojení so sebou a s mestom. Nevidím ju len cez miesta alebo udalosti, ale cez ľudí a ich každodenné bytie. Kultúra je akousi inšpirátorkou života občianskej spoločnosti. Nedá sa nevidieť, že v Trenčíne sa deje toho podstatne viac ako pred piatimi rokmi a z toho mám veľkú radosť. Máme niekoľko rôzne veľkých, avšak ucelených skupín – komunít, vytvorených prirodzene okolo priestorov v meste, jednotlivých druhov umenia, záujmových skupín či názorových postojov. Mne by sa ešte páčilo, keby tie kolektívy prejavili trošku väčší záujem navzájom sa spoznávať. Významy a hodnoty, ktoré ľudia vo svojich komunitách objavili, sú pre nich zrejme dosť silné, jasné a zdanlivo postačujúce. Možno by boli prekvapení, koľko obohatenia im môže skúsenosť mimo svojej partie priniesť. Je to pre nás, ktorí vymýšľame a organizujeme podujatia, pekná príležitosť popasovať sa s takou výzvou a hľadať prieniky.

Kedysi si mi povedal, že si sa rozhodol odísť z korporácie, pretože si chcel prestať robiť kompromisy so svojimi presvedčeniami. Presne toto hovoríme aj my, takže ti úplne rozumiem. Zaujíma ma ale, čo ťa na tvojej terajšej práci baví najviac?

Najviac ma baví, že stretávam osobne, či teraz najmä na diaľku, zaujímavých ľudí rôznych profesií a lepšie spoznávam témy, ktorým sa venujú. To je čistá radosť. Užívam si, že sa stále niečo nové učím. Najviac zo všetkého si ale vážim to, že si vytváram reálne vzťahy s ľuďmi, ktorí sú okolo nás, a že sa pri svojej práci nemusím držať žiadnych pravidiel či príkazov, môžem sa slobodne rozhodnúť, na čom budem robiť, ako to uchopím a spracujem, s kým pri tom budem spolupracovať, komu, kde a ako ponúknem výsledok.

Neziskovú organizáciu VOICES si založil v roku 2008. Držíš sa svojej pôvodnej predstavy o tom, ako bude fungovať alebo je to stále dynamický proces?

Spôsoby, akými sa naše poslanie snažíme napĺňať, sú dnes vo všeličom odlišné. Zmenili sme formáty podujatí, spolupracujeme pri nich s inými ľuďmi, navyše sme sa presťahovali do Trenčína a máme menej celoslovenských aktivít. Pri vzniku Voices sme však mali jasno v tom, na čom nám záleží, čomu veríme a ako sa chceme pri svojej činnosti správať k druhým ľuďom, a to sa nijako nezmenilo.

Čo pre teba znamená udržateľnosť?

Dúfam, že ťa nesklamem, ale myslím, že udržateľnosť neexistuje. Našťastie existuje veľa jednoznačných dôkazov našej úprimnej snahy o ňu a ja som presvedčený, že stojí za to o ňu usilovať. Nepochybujem o tom, len si myslím, že potrebujeme menej slov a viac činov. Podobne vnímam spravodlivosť.

Nesklamal si a dokonca to vnímam veľmi podobne, napríklad aj v rámci konceptu zero-waste. V rámci snahy, ktorú spomínaš: prihliadaš na udržateľnosť pri organizovaní podujatí?

Snažím sa. Sú to drobné kroky. Tlačíme len pár plagátov, takmer vôbec nepoužívame jednorazové riady, žiadne jedlo nevyhadzujeme, dlhodobo podporujeme lokálnych výrobcov, zaraďujeme environmentálne témy a pozývame odborníkov, ktorí sa im venujú.

A ešte špecifickejšie: ako veľmi je pre teba zásadná otázka odpadu, ktorý každý z nás tvorí? Obchádza ťa táto téma alebo ju riešiš – aj v súkromnom živote?

Ak už odpad vytvorím, tak ho v rámci možností a energie triedim. Nie som v tom dokonalý. Pre mňa je najlepšie žiadny odpad netvoriť. Našťastie som nikdy nerozumel túžbe niektorých ľudí vlastniť veľa vecí alebo tráviť čas v nákupnom centre. Pre mňa je to nočná mora. Vždy som chcel byť slobodný, schopný sa rýchlo zbaliť a ľahko premiestniť. Mal som zásadu, že moje veci sa museli vojsť do desiatich škatúľ. Neviem, či je otázka odpadu pre mňa zásadná.

Je pre mňa prirodzené, že odpad nechcem tvoriť – tak, ako chcem byť slušný a užitočný, nechcem podvádzať ani ubližovať. Je to niečo, k čomu som dospel a nerozmýšľam nad tým.

Aký svet by si doprial deťom, ktoré sa narodili dnes?

Svet je celkom pekné miesto a bude len taký, aké budú ony, tak sa mi to ťažko dáva do slov, ale skúsim. Deťom, ktoré sa narodili dnes, by som prial, aby boli zdravé, aby sa vedeli tešiť z poznávania sveta, aby si verili a išli slobodne a ohľaduplne za svojimi túžbami, aby neboli pritom samy, aby objavovali vesmír, ale zároveň aby mali nadšenie a odvahu rozumieť sebe a ľuďom, medzi ktorými a s ktorými žijú.

Týmto odkazom sa s tebou lúčim a chcem ti úprimne poďakovať za rozhovor a za všetko, čo robíš. Dúfam, že nepotrvá dlho a budeme sa opäť môcť stretnúť na jednom z vašich podujatí. Úprimne ti želáme, aby ťa tvoje prianie z posledných riadkov nášho rozhovoru sprevádzalo celou tvojou cestou. Do skorého videnia!